Koniec renesancie prináša so sebou rozpad všetkého, čo bolo organické. Renesancia ešte zachovávala organickú štruktúrovanosť života. Život bol vtedy ešte usporiadaný hierarchicky, ako musí byť každý organický, živý celok. Sekularizácia sa ešte len začala, nakoniec dospela k mechanizácii života, k pádu celej zabehanej organizácie. Spočiatku sa táto sekularizácia považovala za oslobodenie tvorivých síl človeka, za ich radostnú, slobodnú hru. Ale ľudské sily, ktoré sa vymania z organických väzieb, sú nevyhnutne odsúdené na mechanizáciu.

Najprv to nevidno. Človek žije v ilúzii, že je oslobodený od všetkých organických zväzkov a netuší, že sa stáva súčiastkou mechanizmu. Táto prechodná perióda, počas ktorej sa Európan cítil uvoľnený z organického a ešte netušil, že sa stáva čiastkou mechanického, vyznačuje obdobie ozajstnej renesancie. Toto obdobie sa končí v sedemnástom-osemnástom storočí. Európska spoločnosť videla výbuch síl, ale, opakujem, ešte netušila, že sú vydané napospas rovnostárskej mechaniky. A tak sa v devätnástom storočí uskutočnila jedna z najhroznejších revolúcií, akú kedy ľudstvo zakúsilo. Do ľudského života triumfálne vstúpil stroj a môžeme povedať, že sťažil jeho organický rytmus.

Stroj zničil celú štruktúru ľudského života, ktorý bol organicky spätý so životom prírody. Mechanizácia života prehlušila renesančnú radosť a znemožnila tvorivý rozlet. Stroje zabíjajú renesanciu. Pripravujú novú epochu, epochu civilizácie. Kultúra, ktorá čerpá z posvätnej symboliky, zrazu hynie. Ľudia v renesancii netušili, nechápali, že pripravujú triumf stroja, že definitívny rozchod so stredovekom musel viesť k vláde strojov a nahradil organickú štruktúru mechanizáciou. Organická štruktúra života je hierarchická, teda kozmická. V kozmickom organizme sú čiastočky podriadené celku, sú zorganizované okolo centra. V organickom rade sa centrum považuje za cieľ života čiastok. Celý organizmus je hierarchia. Keď sa čiastky odtrhnú od celku a prestanú slúžiť organickému centru, bez toho, že by o tom nutne museli vedieť, dostávajú sa na nižšiu úroveň existencie.

Renesancia sa oslavuje nielen preto, že objavila človeka, ale i preto, že objavila prírodu. Renesančný človek sa obracia k prírode plnej požehnania, Učí sa v škole prírody a napodobňuje jej vonkajšie formy. Prestáva bojovať proti hriešnej prírode, ako to robil stredoveký človek. A tento vzťah k prírode spočiatku niesol so sebou potešenie z prírodných tvarov a radosť z prírodného života. Iba renesanční mystici a teozofi prenikli hlbšie do prírody. Ale renesancia neobjavuje prírodu len pre umenie, lež aj pre vedu. V tom je veľký význam tejto epochy. Odvtedy sa datuje triumf prírodných vied, ktorý prekliesnil cestu úžasným technickým objavom devätnásteho storočia. Všetko sa skončilo panstvom stroja nad ľudským životom. Je vidieť, že koniec renesancie už nezodpovedá jej počiatku. Prvé vzťahy s prírodou, ktoré boli radostné, sa zmenili na presvedčenie, že s ňou treba nutne bojovať pomocou mechanizácie života. Naša epocha už neimituje formy prírody, nehľadá v nej zdroje dokonalosti, ako to robila renesancia, ale vyhlasuje prírode vojnu, pretože sa jej stala vnútorne cudzia: považuje ju za mŕtvy mechanizmus, medzi ňu a človeka kladie stroj. Vzťahy moderného, civilizovaného človeka s prírodou sú známkou konca renesancie. Imanentná dialektika vzťahov, ktoré nadviazala renesancia k prírode, vedie k negácii týchto vzťahov. Koniec renesancie zabíja prírodu práve tak, ako zabíja človeka: to je tragédia modernej histórie, ktorú musíme prežiť. Stroj, ktorý vyrobila renesancia, zničil krásu života, ktorá bola podkladom pre hojnosť tvorivých ľudských síl.

Dôsledky zavedenia stroja do ľudského života sú nespočetné. Zasahujú jeho duševný život a všetko to, čo tento život vytvára. Veda a umenie zasiahla mechanizácia, na nich vidieť kúskovanie organickej jednoty, ktoré je dôsledkom mechanizácie vo všetkých sférach života. Súčasné umenie, jeho posledné prúdy skoncovali s renesanciou, pretože skoncovali s antikou. V súčasnom umení, zameranom výlučne na budúcnosť, zbožňujúcom budúcnosť, sa ľudské telo a jeho večné formy nemilosrdne kúskujú. V tomto umení sa predstava človeka musí definitívne stratiť.

Futurizmus, ktorý je symptómom čohosi vážnejšieho, ako by sa mohlo zdať, ničí obraz človeka i prírody. Takto chce navždy vylúčiť zo svojho okruhu renesančné ponímanie umenia, a to výlučnú orientáciu na večné tvary prírody a človeka. Futurizmus je pre koniec renesancie symptomatický. Zhadzuje dielo Michelangela a Leonarda de Vinci. Futurizmus definitívne skoncoval s antikou, s večnými tvarmi umenia. Tvary, ktoré vyhľadávala renesancia, mali dva pramene – prírodu a antiku. Futurizmus aj jedno aj druhé popiera. Tvary nehľadá ani u človeka ani v prírode, ale v stroji. Futurizmus je strhávaný procesom, ktorý sa prejavuje rozpadom prírodnej a ľudskej jednoty. Futuristi sa dávajú strhávať pohybom, ktorému nerozumejú, veľmi nedokonale chápu svoje hnetie. A nech by mal futurizmus akúkoľvek cenu, ostáva pravdou, že obraz – duša a telo človeka v takomto umení zanikajú, trhajú ho prudké víchre, takže z neho ostávajú iba zdrapy. V kubizme takého veľkého maliara ako Picasso sa ľudské telo znetvoruje a umelecká identita človeka sa stavia celkom na hlavu. Futuristické maliarstvo, v ktorom prúdy zajtrajška rýchlo nahradili to, čo sa ešte vyznávalo včera, ešte viac narušili identitu človeka. Prekročili sa hranice vecí, všetko je prestúpené všetkým a človek presahuje do neživých predmetov. Kúsky skla a podrážky sa využívajú na to, aby narušili prírodné formy. Deštrukcia tvarov ľudského tela, ktoré vždy boli antické znamená totálny rozchod s antikou...(vynechané l a pol strany)

Moderné umenie je čoraz väčšmi zaangažované na ukončení renesancie, a to práve v tomto súmraku tvarov ľudského tela a prírody. Je to vpád barbarských foriem. Dynamizmus tohto umenia stratil kozmický rytmus. Pozitivizmus devätnásteho storočia bol nepochybne predohrou konca renesancie. Pozitivizmus bol splodený renesančným duchom, ale prejavovala sa na ňom vyčerpanosť. Pozitivizmus už nevie nič o tvorivom poznávaní, je nenávratne preč radosť s odhaľovania tajomstiev prírody. Pozitivizmus si už uvedomuje hranice ľudských síl, je z poznania unavený. Pred pozitivizmom sa tajomstvá prírody znova zahaľujú. V renesancii poznávanie prírody bolo výsledkom radostnej činnosti. Typický renesančný človek je Pico de la Mirandola, pravý protiklad pozitivizmu, ale možno už nesie v sebe zárodok pozitivizmu. Renesancia vo všetkých oblastiach obsahovala zárodok svojho zániku, výsledku úplne odlišného od svojich zámerov.

Pozitivizmus Augusta Comta má dva rozdielne zdroje a z obidvoch renesancia čerpala svoju záhubu: racionalizmus osvietencov a duchovná reakcia proti francúzskej revolúcii. August Comte bol pervertovaný katolík, katolík naruby. A nepochybne je v ňom mnoho stredovekých prvkov, vracia sa k stredovekej hierarchii, k organizovanosti a k autorite, opäť chce podriadiť poznanie a ľudský život duchovnému centru a skoncovať s intelektuálnou anarchiou moderného veku. Nie bezdôvodne August Comte tak vysoko hodnotil Josepha de Maistre, veď toľko od neho získal. Ale tieto stredoveké a náboženské princípy pozitivizmus Augusta Comta, i keď v pervertovanej forme, neprevládli v ďalšom vývoji pozitivizmu, dá sa dokonca povedať, že postrašili pozitivizmus. V každom prípade najpozivitistickejšie prvky pozitivizmu predstavujú už reakciu proti renesančnému duchu. Pozitivizmus musel rýchlo skončiť neúspechom, pretože tvorivé sily renesancie už boli vyčerpané.

Dnes už nemožno vo filozofii hovoriť o pozitivizme seriózne. V európskej filozofii vládne kantovský kriticizmus. Na kriticistickú filozofiu môžeme hľadieť ako na fázu oneskorenej reformácie. Dnes v nemeckej gnozeológii prináša reformácia posledné a najjemnejšie ovocie. Áno, na počiatku modernej histórie, pri prameňoch reformácie človek revoltuje a vyhlasuje svoje práva, na konci modernej histórie, ktorá zakúša dôsledky reformácie, sa človek chce seba tak povediac zbaviť, presiahnuť sa, povzniesť sa nad všetok antropologizmus. Súčasná nemecká filozofia v Cohenovi, Husserlovi a v toľkých iných bojuje predovšetkým proti antropomorfologizmu. Hľadí na človeka podozieravo, viní ho, že zapríčinil relativitu a prekérnosť poznania. Pokúša sa o nadľudské poznania. V kritickej gnozeológii je čosi, čo nabáda myslieť na kubizmus. Aj ona rozkladá ľudské poznanie na kategórie ako Picasso a iní rozkladajú ľudský organizmus na kocky. Taký je proces analytického rozdrobovania a rozkladu organickej integrity. V kritickej gnozeológii obraz človeka mizne. Ona tiež svedčí o konci renesancie, v nej sa tiež vyčerpáva a hynie renesančný duch tvorivého podriaďovania.

Všade nachádzame ten istý proces deštrukcie človeka ním samým, ktorý je zapríčinený dôverou človeka vo vlastné sily. V teozofii sa predstava jednotného človeka stráca, rozkladá, stáva sa korisťou akéhosi astrálneho víru. Súčasná teozofia je nepriateľská človeku a jeho tvorivým schopnostiam, niet v nej nič renesančného. Teozofia tiež deštruuje princíp osobnosti, ako to robí aj pozitivizmus či gnozeologický kriticizmus. Teozofia neverí väčšmi v realitu ľudskej osobnosti ako najhrubší materialistický naturalizmus. Ona je vlastne tento deštruktívny materialistický naturalizmus transplantovaný do duchovného sveta. Teozofovia renesančnej epochy ako Paracelzus staval človeka privysoko a staval pred neho problém stvorenia. Teozofovia našej doby ako Steiner, hoci sa nazývajú antropozofmi, natrvalo zotročujú človeka nepochopiteľnou kozmickou evolúciou, v ktorej je človek iba prechodný okamih, ktorý treba prekonať. Súčasná teozofia je prejavom vyčerpania a vyhasnutia tvorivej podriadenosti. V nej sa stráca ľudská individualita, končí sa slobodná hra jej schopností. Človek stratil svoje vnútorné duchovné centrum a hľadá ho v skladaní a rozkladaní kozmických síl. Teozofické poznanie si láme hlavu nad mŕtvolou prírody a nad mŕtvolou človeka.

Celý náš terajší intelektuálny život je poznačený koncom renesancie. Dokonca aj prírodné vedy skončili s renesanciou. Renesančnou stabilitou v Newtonovej matematike a fyzike otriasla moderná fyzika. Objav entropie, rádioaktivity, rozbitia atómu a naposledy princípy teórie relativity – nie je to akoby apokalypsa modernej fyziky?

VII

Našu epochu charakterizujú socialistické tendencie. Prenikajú nielen do politického a ekonomického života, ale i do celej súčasnej kultúry a morálky – predstavujú akýsi životný pocit. Socializmus je iba individualizmus naruby, je výsledkom individualistického rozkladu. Striehne na cestách atomizácie spoločnosti ako vnútorná dialektická fatalita. Existujú princípy, ktoré môžu dospieť iba k socializmu. Socializmus i individualizmus sa rovnako nepriateľský stavajú k organickej koncepcii sveta. Socializmus sa takto stáva eklatantným symbolom konca renesancie, v ňom prestáva voľná hra nadbytku ľudských tvorivých síl. Ľudské sily sú navzájom zviazané a nutne sú závislé od centra. Keďže toto centrum prestalo byť náboženské, stalo sa sociálnym. Patetizmus tvorivej individuality je nahradený patetizmom kolektívnej povinnej a organizovanej práce, ľudská individualita je podriadená kolektívu, mase. Tvár človeka zastrel fantóm bezvizážneho kolektivizmu.

Prebytok tvorivosti musí ustúpiť regulácii. Z ekonomiky sa urobí centrum života, čo sa týka vedy a umenia, najvyššej tvorivej kultúry, duchovnej kultúry, považujú sa iba za ”odraz”. Človek sa zmenil na ekonomickú kategóriu.

Socializmus má svoj základ a pôvod v humanizme, splodil ho humanizmus moderného veku, nebol by možný bez atomizácie človeka a bez sústredenia sa na blahobyt človeka. Ale v socializme dospel humanizmus k svojej negácii. Svedomie triedy proletárov, je svedomie ktoré už nemá nič humanistické, ktoré je antihumanistické. Namiesto človeka sa v skutočnosti dosadí trieda. Popiera sa hodnota človeka, jeho individuálna duša a jeho individuálny osud. Človek sa stáva prostriedkom pre sociálnu kolektivitu a pre jej rozvoj. Humanizmus bol otcom ľudskosti ako morálnej dispozície. Pod touto ľudskosťou sa chápala vláda priemerného človeka. Lenže táto cnosť v proletárskom socializme mizne, socializmus značí koniec ľudskosti, zradu ilúzií, ktoré táto cnosť so sebou niesla. Socializmus obvinil najvyššie prejavy humanizmu: humanistickú vedu a umenie, humanistickú morálku a humanistickú kultúru ako celok Celá humanistická stavba zmizla, objavil sa jej základ. Týmto základom je ekonómia, ekonomické záujmy tried. V skutočnosti sa človek vytrhol z duchovného centra a z duchovných zdrojov života, jeho život má už len materiálny základ a čo je nad ním, sa považuje za lož. Človek sa rozkladá na záujmy, rozplýva sa ľudská prirodzenosť, rozkladá sa na triednu štruktúru.

Marx mal v istom zmysle pravdu, čo sa týka buržoáznej spoločnosti devätnásteho storočia. ”Ľudské”, čo Herder považoval za cieľ histórie, podľahlo rozkladu, ekonomický základ tam hral najdôležitejšiu úlohu a akákoľvek vyššia kultúra bola iba ”odrazom”. Ekonomický materializmus neurobil nič iného, iba vyjadril stav ľudskej spoločnosti tej epochy, jej duchovný úpadok a jej podriadenosť materiálnej stránke života. Humanizmus rozkladá sám seba, renesancia sa končí, je to pád iluzórnej vlády ľudskosti a zároveň dôkaz, že človek nemôže byť tvorca, keď sa vymkol Bohu a keď sa postavil proti nemu. Na dôsledkoch, aké socializmus zanechal na civilizácii vidno, že socializmus znamená nepochybne koniec renesancie. Socializmus je smrteľný jed pre renesanciu. V socializme ľudský život už nespočíva na tvorivom umení, v slobodnej hre nadbytku tvorivých schopností. Renesancia bola aristokratická. Je dielom ľudí, ktorí mali zabezpečenú hmotnú existenciu. Pre socializmus, ktorý odsúdil každý aristokratizmus na smrť, v ľudskom živote hrá najdôležitejšiu úlohu nutnosť kolektívnej práce. V socialistickom systéme niet už nijakého tvorivého nadbytku, ktorý by nebol regulovaný materiálnym centrom a ktorý by mu nebol podriadený. Renesancia proklamovala ľudské práva, práva ľudského indivídua predovšetkým v prírodných vedách a v umení a v intelektuálnom živote a potom v politickom živote. Socializmus stavia proti právam človeka práva kolektívu, čo nemá s ľudskosťou nič spoločné. V kolektivizme, kam vďaka historickej dialektike humanizmus dospel, ľudské práva i sloboda myslenia padajú. Myslenie je podriadené disciplíne, sociálnej konfesionálnej centralizácii: kolektivizmus je jednoducho návrat do stredoveku, no nie na náboženskom základe, ale na materialistickom základe antináboženstva.

Koniec renesancie, ktorý sa vyznačuje vyčerpaním a deštrukciou princípu osobnosti v ľudskej spoločnosti, princípu osobnej tvorivej iniciatívy, osobnej zodpovednosti, je triumfom kolektívneho princípu. Koniec renesancie badať nielen v socializme, ale i v anarchizme, ktorý nemenej charakterizuje našu epochu. Moderná história, ktorá má počiatky v renesancii, sa vyznačovala podčiarknutím úlohy štátu. V tom sa líšila od stredoveku, ktorý mal o štáte len hmlistú predstavu. Stredovek bol internacionalistický, univerzalistický. Dnešok sa vyznačuje národnými štátmi. Nové štáty – najprv monarchie, potom demokracie – boli bázou pre autoafirmáciu človeka. Ale moderné humanistické štáty obsahujú zárodok vlastnej negácie. Humanistická demokracia otriasla náboženskými základmi štátu a vytvorila podmienky pre anarchistický pád. Anarchizmus je koniec štátu ako diela renesancie. V anarchizme ide nielen o autonegáciu humanistického štátu, ale i o autonegáciu a deštrukciu princípu osobnosti: je to definitívny krach individualizmu na vrchole svojho zjavného triumfu. Princíp osobnosti bol úzko a nerozlučne spätý s princípom štátu. V anarchizme triumfuje slepá sila masy, nepriateľa štátu a osobnosti. Duch anarchizmu nie je tvorivý, nesie so sebou nenávistné a pomstychtivé nepriateľstvo. Anarchizmus chce zničiť všetko, čo renesancia vytvorila. Je v ňom pomsta za lži humanizmu. Keď je ľudská spoločnosť posadnutá túžbou po rovnosti, znamená to, že sa končí renesancia a nadbytok tvorivosti. Rétorika rovnosti je rétorikou závisti, je to závisť bytia iného človeka a neschopnosť upevniť bytie v sebe. Túžba po rovnosti je túžbou po ničote. Moderná spoločnosť je posadnutá túžbou premiestniť ťažisko existencie, ktoré je v bytí každého z nás, na závistlivú negáciu bytia druhého. To sú znaky rozkladu.